S Maruš mi dnes dušou pretekal medový prúd. Ako lúhovanie čaju, keď oddelíte zelené a ostane len bledé, odkvapkala všetka zloba, závisť, sklamanie, hnev, strach...strach vždy trochu ostáva. Všetko, čo píšem sa spája s niečím konkrétnym, neviem oddeľovať literatúru od zažitého a aj to zlé, čo je napísané smutne a pekne nikdy nezaradím medzi dobré. Existujú ľudia, ktorých máte radi a aby to tak ostalo musíte od nich žiť oddelene. Je to dobre alebo zlé? Má to tak byť...
Túžba nehovoriť. všetko. Schovať si do seba bolestivé a trápive, aby sme neboli zraniteľní. Aby som nebola zraniteľná. Nosiť so sebou na chrbte niečo ťažké, čo nás brzdí hocikde sa otáčame ako imaginárny kríž.
Kráčame medzi ľuďmi, ruka na ruke, je mi dobre a zo mňa sa všetko plaví. Hnev, závisť, sklamanie, očakávanie, túžba. Veľa od seba čakám a v mnohom som slabá. Tak vravím a vravím, z duše kvapká, v srdci búcha, odhadzujem povrchnosť.
Kráčam s vystretým krkom. Fúka. Listy na ceste.
